Prázdna stránka odradí takmer každého rodiča. Dieťa ale nebude hodnotiť štýl, bude hľadať vás, a úplne stačí, ak to znie ako vy.
Začnite jednou otázkou
Namiesto „napíšem knihu“ si dajte menšie zadanie: odpovedať na jednu otázku. Jedna otázka, jedna odpoveď, hotovo. Ďalší deň ďalšia. Z krátkych odpovedí sa kniha poskladá sama, bez pocitu, že na nej pracujete.
Otázky, ktoré sa osvedčujú:
- Čo si pamätáte z prvého dňa, keď ste dieťa držali v náručí?
- Čoho ste sa pred jeho príchodom na svet najviac obávali a čo sa nakoniec ukázalo ako zbytočné?
- Čo vás na dieťati rozosmialo, keď bolo malé, a smejete sa tomu dodnes?
- Akú pesničku, vôňu alebo jedlo spájate s jeho detstvom?
- Čo by ste mu radi povedali, keby vám práve nehrozilo, že sa zahanbíte?
Nemusíte postupovať popri poradí. Vyberte si tú, ktorá vás práve láka, a napíšte ju tak, ako by ste to rozprávali pri kuchynskom stole.
Fotka ako spúšťač
Ak je prázdna stránka príliš strašidelná, otvorte si fotografie. Obraz vyvolá spomienku oveľa spoľahlivejšie než zadanie. Vyberte jedinú fotku a skúste odpovedať na tri veci: kde ste boli, čo sa tesne pred ňou stalo a čo na nej nie je vidieť.
Práve to, čo na fotke nie je, býva najcennejšie. Že pršalo a vy ste mali len jednu mikinu. Že dieťa odmietlo ísť ďalej a vy ste ho nakoniec niesli. Že za objektívom niekto stál a snažil sa nesmiať. Takéto drobnosti z pamäti časom vyprchajú ako prvé, a pritom ich deti raz budú čítať najradšej.
Nevyberajte len vydarené zábery. Rozmazaná fotka s úprimným výrazom často vydá na dlhší príbeh než tá nafotená naschvál.
Ako písať, aby to deti rady čítali
Niekoľko zásad, ktoré pomáhajú a nič nestoja:
- Píšte konkrétne. Namiesto „bol to dobrý chlapec“ napíšte, čo presne urobil. Detail presvedčí viac než prídavné meno.
- Priznajte neistotu. Veta „nevedela som, či to robím dobre“ je pre dospelé dieťa oveľa bližšia než dokonalá rodičovská rola.
- Neospravedlňujte sa. Nepíšte „prepáč, že to nie je pekne napísané“. Čitateľ si to nevšimne, kým mu to nenapoviete.
- Nechajte tam svoj hlas. Ak doma voláte veciam po svojom, napíšte to tak. Práve to sa stráca najrýchlejšie.
- Nepoužívajte porovnávanie. Nepíšete pre čitateľa z internetu, píšete pre jedného konkrétneho človeka.
Ak si nie ste istí, prečítajte si odsek nahlas. Kde sa zadrhnete, tam vetu zjednodušte. Kde sa usmejete, tam nechajte všetko, ako je.
Kedy a kde písať, aby to vydržalo
Najväčší nepriateľ rozpísanej knihy je čakanie na „poriadny čas“. Ten nepríde. Oveľa lepšie funguje malý rituál: krátka chvíľa, vždy v rovnakom čase, napríklad pri večernom čaji alebo v nedeľu predpoludním. Stačí, ak napíšete jednu odpoveď a odložíte to.
Praktické je písať si priebežne aj krátke poznámky v telefóne. Keď vás dieťa niečím prekvapí, zapíšte jednu vetu. Neskôr ju rozvediete, alebo ju necháte tak, ako je. Hlavné je, aby nezmizla.
A ešte jedna vec: knihu nemusíte robiť sami. Je krásne, keď sa do niektorých otázok zapojí druhý rodič, starí rodičia alebo aj starší súrodenec. Každý pamätá iný kúsok príbehu a výsledok je pestrejší, než keby ste písali len sami.
Keď potrebujete oporu
Niekomu vyhovuje čistá stránka, iný radšej pracuje s hotovou štruktúrou. Ak patríte k tým druhým, v ponuke BookTora nájdete knihu Chci znát tvůj příběh za 599 Kč. Pri knihách sa uplatňuje nulová sadzba DPH, takže cena je rovnaká s daňou aj bez nej. Je to jedna z možností, ako mať vodítko poruke, ale podstatné ostáva to, čo do nej vložíte vy.
Nech už zvolíte akúkoľvek cestu, začnite dnes jednou vetou. Nemusí byť dobrá. Stačí, že bude vaša, a dieťa ju raz ocení viac než akúkoľvek dokonalú, ale cudziu formuláciu.
