Deti poznajú rodičov len ako dospelých. Zapísané spomienky im ukážu, akí ste boli, a nemusia byť dokonalé.
Prečo deťom chýbajú práve vaše príbehy
Fotografií máme dnes neúrekom, lenže väčšinou ukazujú, čo sa stalo, nie aké to bolo. Na snímke z dovolenky je vidieť more, ale už nie to, že ste sa celú cestu báli, že nestihnete autobus, a potom ste sa tomu smiali ešte roky. Práve tieto drobnosti deti zaujímajú najviac.
Príbehy z detstva rodičov navyše pomáhajú deťom pochopiť, že aj dospelí robili chyby, tiež sa hanbili a tiež mali sny, ktoré sa im nesplnili. Dieťa potom ľahšie uverí, že aj ono smie niečo nezvládnuť a nič sa nestane.
Mnohí rodičia si myslia, že na ich živote nebolo nič zaujímavé. Deti to vidia inak: zaujíma ich všedný deň, ktorý už neexistuje, napríklad ako sa telefonovalo alebo čo sa jedlo na desiatu.
Ako začať, keď neviete kde
Najväčšou prekážkou býva prázdna stránka. Pomáha nezačínať od narodenia a nepostupovať chronologicky, ale vziať si jednu konkrétnu spomienku, ktorá vám napadne ako prvá. Nech je to vôňa babkinej kuchyne, prvý bicykel alebo škola, do ktorej ste nechceli chodiť.
Píšte tak, ako by ste rozprávali pri večeri. Nehľadajte krásne formulácie, deti oceňujú hlas, ktorý spoznajú. Ak vám veta znie neobratne, nechajte ju. Za pár rokov bude práve ona to najcennejšie.
Pomôže aj pevný zvyk. Vyberte si chvíľu, ktorá sa opakuje, napríklad nedeľné ráno alebo večer, keď deti spia, a k rozprávaniu sa vracajte v pokoji. Nemusíte písať dlho, stačí jedna spomienka na jedno posedenie. Ak vás zastaví nejaká otázka, preskočte ju a vráťte sa k nej neskôr.
Nehľadajte dokonalý text. Hľadajte pravdivý.
Na čo sa zamerať
Aby sa spomienky nezmenili na suchý životopis, držte sa niekoľkých tém, ku ktorým sa dá ľahko vracať:
- Miesta – kde ste bývali, ako vyzerala vaša izba, kam ste chodili hrať sa.
- Ľudia – starí rodičia, kamaráti, učitelia, ktorí vás nejako ovplyvnili.
- Chute a vône – jedlá, ktoré sa varili na sviatky, alebo tie, ktorých ste sa desili.
- Zážitky a trapasy – situácie, pri ktorých sa dodnes červenáte alebo smejete.
- Rady – čo by ste povedali svojmu mladšiemu ja a čo by ste radi odovzdali deťom.
Konkrétny detail vždy zaberie viac ako všeobecné tvrdenie. Namiesto vety „bývali sme v malom byte“ napíšte, ako vŕzgali dvere, kde ste mali schovanú tajnú poličku a čo bolo vidieť z okna. Takéto drobnosti dieťaťu dovolia spomienku si predstaviť.
Nebojte sa písať ani o pocitoch. Strach, radosť, hanba aj hrdosť sú veci, ktoré deti poznajú z vlastného života, a práve v nich sa s vami spoznajú. Nemusíte nič vysvetľovať ani sa ospravedlňovať, stačí napísať, ako vám vtedy bolo.
Vyhnite sa tlaku, že musíte pokryť všetko. Stačí, ak každá odpoveď bude pravdivá a vaša. Keby vám niečo napadlo neskôr, pridáte to.
Zapojte aj deti
Skúste si s dieťaťom sadnúť nad staré fotografie a nechať ho pýtať sa. Jeho otázky vás často privedú k príbehom, ktoré by ste sami nevytiahli. Dobré otázky začínajú slovami „aké to bolo“ alebo „čo ste si vtedy mysleli“, pretože na ne nemožno odpovedať jedným slovom. Odpovede potom môžete rovno zapísať, kým sú čerstvé.
Kam spomienky uložiť
Poznámky v telefóne sa ľahko stratia a voľné papiere sa rozletia. Ak chcete mať spomienky pokope a v podobe, ktorú raz niekomu odovzdáte do ruky, hodí sa na to knižná podoba. Kniha Chci znát tvůj příběh od BookTora je určená práve rodičom, ktorí chcú svoje spomienky zapísať pre deti. Stojí 599 Kč a cena je pri knihách rovnaká bez DPH aj s DPH.
Nemusíte ju vyplniť naraz. Berte ju ako dlhodobý rozhovor so svojimi deťmi, ku ktorému sa budete vracať, keď bude chvíľa a nálada. Niektoré odpovede pôjdu samy, iné vám zaberú viac času a to je v poriadku. Písanie vlastnou rukou má navyše svoje čaro: rukopis, aj s prepísaným slovom a preškrtnutiami, je pre deti osobnou stopou, ktorú tlačený text nenahradí.
Deti si raz nebudú pamätať, ako dokonale bol text napísaný. Budú si pamätať, že ste im chceli niečo povedať a našli ste na to čas. Začnite dnes jednou spomienkou a zvyšok sa pridá sám.
